Naša svadba. #1. Niečo o zásnubách

Po viacerých dlhších či kratších úvahách som sa rozhodla, že chcem dokumentovať cestu príprav našej svadby. Môj snúbenec síce nepatrí k nadšených svadobným chystačom, ale na druhej strane sa rád vyjadrí a vyzdvihne v meste čokoľvek, čo si zmyslím a keď je nutné, tak so mnou aj posedí pred počítačom a hľadá alebo hodnotí, čo mu ukazujem. 

Zasnúbili sme sa 17.júna 2021 v Bratislave. Už nejaký čas sme tam bývali a v tejto horúci štvrtok sme sa rozhodli trošku výletovať. Hoci pôvodný plán bol vyraziť čo najskôr, aby sme stihli ísť (pešo) na Devín a späť, nakoniec sme museli plán trochu pozmeniť. Ja som sa zdržala v práci a Ondro pre mňa stále nemal prsteň a potreboval ho vyzdvihnúť, ale až od 15:00 to bolo možné. Tento fakt sa snažil zakryť všetkým možným, ale bohužiaľ jeho krycí príbeh mal viac dier, ako príbehu, takže som ho prekukla. Tvárila som sa ale, že naozaj verím tomu, že musí ísť bratovi práve v ten deň vyzdvihnúť hrozne tajnú zásielku vecí na cvičenie, ktoré si nemohol dať poslať domov, pretože rozvoz robia len v Bratislave a ani trochu mi nebolo podozrivé to, že som s ním nemohla ísť a že tú tajnú zásielku potom mohol zobrať so sebou na výlet... A presne preto, že som sa len tvárila, som pol dňa rozmýšľala nad tým, čo si v taký výnimočný deň obliecť a či si dať alebo nedať špirálu - veď čo ak sa rozplačem? 

Skončila som bez špirály a spravila chlebíky na výlet. Zavolal mi, nech už idem von, že môžeme ísť, pretože už vydvihol tú zásielku a čakal ma pred bytovkou. Zbehla som dolu a nervózne sa snažila zistiť, či je moja teória pravdivá alebo nie. Tiež som mu nenápadne pozerala na vrecká, či v nich nemá niečo podozrivé, ale nič som si nevšimla (prsteň mal vzadu, skontrolovala som len predné)

A potom sme prišli k ramenu Dunaja. Snažili sme sa nájsť nejaké vhodné miesto, kde by sme si sadli a obaja sme hľadali niečo, kde budeme mať súkromie. On preto, že ma chcel požiadať o ruku a ja preto, že som vedela, že ma chce požiadať o ruku. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sme našli miesto, kde sme predtým ešte nikdy neboli. Boli tam betónové panely z časti vo vode a z časti na brehu, tak sme si na ne rozložili deku a nohy si namočili do vody. 

Odfotili sme sa, rozprávali sme sa, len sme tak sedeli. Dohodli sme sa, že o šiestej pôjdeme na omšu. Keď bolo približne štvrť na šesť, zhodli sme sa, že by bolo dobré ísť, aby sme to stihli. Zdvihla som sa z deky a pretože som mala lýtka zablatené až po kolená, zišla som asi dva kroky do vody, že si ich opláchnem. Zohla som sa k nohám a všimla som si pomedzi nohy, že sa Ondro tiež zdvihol z deky a že je jeden jej roh posunul ďalej a mrví sa tam. Na okamih som bola zmätená, že čo robí, ale potom som si uvedomila, že si možno robí miesto. Vystrela som sa a otočila sa k nemu. 

Už kľačal. S prsteňom v ruke a pozeral sa na mňa.
"Vezmeš si ma?" spýtal sa.

"Čo?" odpovedala som. Aby som bola úprimná, myslela som si, že počká na západ slnka alebo tak.. napriek tomu, že som to celý deň očakávala, veľmi ma to prekvapilo. Asi hlavne to, ako zvláštne tá otázka znela. 

Ondro na chvíľu zneistel, zľakol sa, že niečo spravil zle. Objala som ho a chvíľu som len tak stála. A potom mi došlo, že on tam chudák kľačí a nevie čo si myslieť. Tak zo mňa vybehlo len úbožné "mh". Postavil sa a dal mi prsteň na správny prst.. A potom sme ešte chvíľu stáli v objatí. 

A asi o minútu tam prišli dvaja kanoisti, ktorí sa zasekli na brehu a bolo po romantike.