Dary.. alebo ponuka a dopyt

Občas premýšľam nad tým, či si zasluhujem to, čo stále dostávam, alebo mám.

Napríklad prečo sa ja ráno zobudím a dostávam svojich ďalších niekoľko hodín a iný človek v noci zomrel? Alebo prečo som sa ja narodila tu, na Slovensku, kde mám čo jesť a piť a kde spať, keď kúsok ďalej žijú ľudia bez domova, bez vody, bez jedla a denne zomierajú?

Prečo som dostala zdravé ruky? Prečo mám zdravé nohy? Oči? Uši? Prečo mám všetko, čo potrebujem?

Neviem. 

Naozaj nie.

Iní nemajú. Nedostali. 

Nezaslúžili si? 

Blbosť. 

No zaslúžili by si?

Začínam postupne prijímať fakt, že veci, ktoré mám, som si nezaslúžila. Že každý deň vstávam len preto, lebo. Lebo.

Som zdravá, som šťastná a.. niekto nie je. 

Nezaslúžila som si to ani ja, ani on. 

Mojou úlohou je deliť sa. Dávať to, čo mám tým, ktorí nemajú. Možno to nedostali, možno to stratili, možno darovali. No mojou úlohou je vždy dávať to, čo som dostala. Nenechávať si pre seba. 

Raz zomriem, pochovajú ma a.. na čo mi bude čokoľvek, čo som sa bála dať druhým? Na nič.

Mala by som byť vďačnejšia, otvorenejšia, láskavejšia, pozornejšia a jednoducho.. lepšia. Ľudskejšia. Byť taká, akí by mali byť podľa mňa ľudia. 

Dávať, dávať a dávať. Pretože ma to teší, lebo je to úžasné a preto, lebo ak budem dávať ja, niekto dá aj mne. A potom budem mať vždy všetkého dosť.

Len. Žiaden. Strach.

Poďme sa rozdať.

🌞