Maud

  RE KLA MA Všade, drahí priatelia. Dovoľte mi vymenovať. Ráno vstanete, vypnete budík a ak máte náhodou zapnutú wifi na mobile, mrknete rovno aj upozornenia. Dostali ste srdiečko na insta, kamoška po dlhom čase zverejnila nový príspevok. V popise k fotke, reklama. Pod jej príspevkom, iná reklama. Preklikávate storky, znova - reklamy. Po raňajkách, keď jete cereálie z obalu, na ktorom veľkým svieti VYHRAJTE, si umyjete zuby pastou, ktorá vám sľubuje 30% zdarma navyše. Rovnako ako kola, ktorá vám ostala na stole po včerajšej oslave. Až vtedy zistíte, že ste kúpili zbytočne veľkú fľašu. Odchádzate z domu. Na vchodových dverách do bytovky je inzerát na kúpu bytu, deratizáciu a upratovanie spoločných priestorov. Na ulici je na každom druhom stĺpe reklama na minuloročný cirkus, prípadne nálepka autoškoly. Okolo prejde autobus, z ktorého sa vyškiera decko s keksíkom v ruke. Na zastávke si na plagáte tetuša krémuje ruky. Je len ráno. Už vás ovplyvnilo toľko vecí, že je ťažké si vôbec na v...

Teraz, keď je karanténa sa mnohí mylne nazdávajú, že je na všetko viac času. Na youtube nájdete milión päť tipov, čo robiť počas karantény, ako zabiť nudu, ako byť kreatívny, ako sa hrať s deťmi a tak. Statusy na facebooku typu "Aj tak teraz nemáte čo robiť, tak skúste toto" alebo "Keď je tá karanténa a na všetko je plno času.." sme videli už všetci. A možno aj písali. Ja neviem. Fakt je na všetko toľko času? V mene pracujúcich študentov hovorím, že nie je. To, že tu úraduje korona nemení nič na tom, že do práce sa chodiť musí a každý na fakulte chce vidieť výsledky. Tak sa v tomto čase plnom očakávaní z každej strany a falošnom dojme, že na všetko je čas pýtam, kde som ja? Kde sú moje túžby, kde sú moje záľuby? Kde som ja? Mám stále viac a viac pocit, akoby v momente, keď zo stola zmetiem poslednú povinnosť, fakulta zaklope na dvere a prinesie mi ďalšiu kopu. Bez možnosti oddychu.  A vymoženosť ako spoločné sa učenie na intráku alebo v budove fakulty neexist...

Občas premýšľam nad tým, či si zasluhujem to, čo stále dostávam, alebo mám. Napríklad prečo sa ja ráno zobudím a dostávam svojich ďalších niekoľko hodín a iný človek v noci zomrel? Alebo prečo som sa ja narodila tu, na Slovensku, kde mám čo jesť a piť a kde spať, keď kúsok ďalej žijú ľudia bez domova, bez vody, bez jedla a denne zomierajú? Prečo som dostala zdravé ruky? Prečo mám zdravé nohy? Oči? Uši? Prečo mám všetko, čo potrebujem? Neviem.  Naozaj nie. Iní nemajú. Nedostali.  Nezaslúžili si?  Blbosť.  No zaslúžili by si? Začínam postupne prijímať fakt, že veci, ktoré mám, som si nezaslúžila. Že každý deň vstávam len preto, lebo. Lebo. Som zdravá, som šťastná a.. niekto nie je.  Nezaslúžila som si to ani ja, ani on.  Mojou úlohou je deliť sa. Dávať to, čo mám tým, ktorí nemajú. Možno to nedostali, možno to stratili, možno darovali. No mojou úlohou je vždy dávať to, čo som dostala. Nenechávať si pre seba.  Raz z...

Milí moji a milé moje! Určite ste zachytili meno Greta Thunbergová. Ak nie, určite ste počuli o študentských štrajkoch proti klimatickým zmenám. Ak ste o tom nepočuli, dúfam že ste počuli aspoň o globálnom otepľovaní, plastoch v oceánoch, v jedle a dokonca v deťoch, ktoré sa narodili v posledných rokoch. Ak ste o ničom z tohto nepočuli, pravdepodobne trávite priveľa času s nosom v knihe. Nikdy som si nejako neuvedomila, že som človek, ktorý zodpovedá za všetko toto. Že za to môžem ja. Že to, že si v obchode kúpim horalku spôsobí to, že niekde zomrie čajka, ktorá zožrala ten obal. Že taká drobnosť, ako cesta autom do školy spôsobí to, že v lete máme namiesto jednej či dvoch tropických nocí odrazu aspoň 10. A nikdy by mi nenapadlo, že práve ja som tá, ktorá môže za zdravotné problémy alebo smrť desiatok, možno až stoviek ľudí v Ázii, ktorí šijú moje oblečenie. Keď som si uvedomila túto skutočnosť, niečo sa vo mne pohlo. Cítim za vinná. Cítim obrovskú zodpovednosť. Myslela som si, že...

Neviem, či sa to stalo niekedy aj vám, ale pravdepodobne áno. Idete si po ulici a zastaví vás nejaká staršia pani, začne sa vás vypytovať, ako sa máte, ako sa má maminka, že kde to teraz presne bývate a tak. "Pozdravte maminku," usmeje sa na záver. Celý čas hráte, ako si ju pamätáte a pri tom netušíte, kto to je. Stáva sa to bežne. Teraz so slzami v očiach konštatujem, že som nepoznala niekoho, kto vedľa mňa stál celý svoj život. Keď vyrastáte so susedmi, so súrodencami, spolužiakmi.. máte pocit, že ich poznáte. Viete kto sú. Tamtá suseda, tá je vždy tichá. Henten spolužiak kradne odkedy sa pamätám. A stále s tým neprestal. Sestra, tá sa vždy len pretvaruje, aká je dobrá a v skutočnosti je to poriadna papuľa. Nie. Nesúďte. Nikoho nepoznáte. Ani ja som nepoznala.

Stalo sa to pred pár minútami. Janko je prváčik na základnej škole. Je to môj malý brat. Je to najvymýšľavejšie dieťa, aké poznám. Učí sa prvý rok po anglicky a mama ho skúšala farby. Každú skôr či neskôr povedal, občas to aj okomentoval.. "Ja som vedel, že žltá je niečo na J!" Podstatné je, že som bola pri nich, keď sa spýtal, ako je šedá. Tú v škole nemali. "Grey.." odpovedám mu zamyslene. Janko sa okamžite chytí a začne. "To je ako grejn. Ako grín." "Nie Janko, to n tam nie je. Je to len grej." Janko mudruje ďalej. "Keby bolo viac šedých farieb, bolo by to grejs." "Janko, nie. Aj po slovensky sa povie "viac šedých farieb", tak aj po anglicky sa povie "viac šedých farieb". " Janko na mňa zarazene pozerá, dokonca sa zabudol hompáľať medzi stolíkom a gaučom. "Čo?! To prečo?!" Čo vám poviem. Ak sa raz dáva v angličtine ako plurál prípona s, dáva sa vždy. Aj pri farbách. 🌈

Bolo to už dávno. Bolo 6. februára, čakalo ma stretnutie dekanátu. Nikoho som tam nepoznala. Očividne nikoho nepoznala ani Kaja, keď sa začala baviť práve so mnou. Strávili sme spolu takmer celý ten deň. O ani nie mesiac a pol, 18. marca sme sa stretli na víkendovej akcii. Presnejšie, ona stretla mňa. Celá šťastná, že niekoho pozná za mnou prišla. "Fuh, ešte že ty si tu." Ja som na ňu prekvapene pozrela. "A ty.. si kto?" Vôbec si to nepamätám. Len Kaja si to pamätá a hovorila mi to. Nepamätám si ani to, že bola na tej víkendovke. Kaja sa pre mňa len tak odrazu objavila. Ale je tu.